Naše veličenstvo slovenské zdravotníctvo

Autor: Veronika Střelcová | 9.11.2011 o 10:50 | (upravené 9.11.2011 o 17:09) Karma článku: 6,64 | Prečítané:  1431x

Naspäť doma, reflektujúc povesti, ktoré sa šíria o našom systéme zdravotníctva a jeho fungovaní, zdalo sa mi vyšetrenie chrbtice po páde nevábne. Že vraj najskôr k obvodnej po papier k špecialistovi na chirurgii, potom odtiaľ na RTG. Všade davy ľudí, čakanie, nepriateľské sestričky, nepríjemný doktori. To jer obraz o našom zdravotníctve.

Kiež by som mala čas to absolvovať ešte v Nórsku. Však predsa...je známe svojim skvelým sociálnym systémom. Alebo žeby nie? Môj známy, nór, potreboval ísť s boľavým zubom k zubárovi. Telefonicky si dohodol stretnutie. O pár dní bol späť z vyšetrenia. To prebehlo tak, že vošiel do útulnej čakárne, tam pár minút počkal, kým ho sestrička zavolala do ambulancie. Popísal svoj problém, na čo mu zubár našiel termín na jeho vyriešenie a objednal ho o dva mesiace. A môj kámoš sa tak do hodiny vrátil bez otvorenia úst o 400 NOK ľahší (čo je približne 50 eur). Samozrejme, pri ďalšej návšteve, keď sa mu už zubár v na zúbok ozaj aj pozrie, bude platiť opäť. Oveľa viac. Aj to je Nórsko. O ktorom si toľkí vytvorili množstvi ideálov. Sociálny štát, kde je údajne všetko zadarmo a skvele funguje. Tak určite, ale všetko je relatívne.

Slovenský prípad - áno o pol deviatej u obvodnej. O pol desiatej už na ceste na polikliniku aj s potrebným odporúčaním na odborné vyšetrenie. Parkovisko pred budovou je k dispozícii. A zadarmo. Budova polikliniky má novú fasádu, naoko vyzerá vcelku prívetivo. No interiér pôsobí desivo. Nemocničný zápach a napätie pacientov, čakajúcich na verdikt doktora v socialistických priestoroch na optimizme nepridávajú. Čakáreň predstavuje vlastne iba rad starých stoličiek popri stene chodby. Všetci pacienti, smerujúci na oddelenie intenzívnej anesteziológie, precházdajú cez tento koridor, chtiac byť čakáreň. Trávim v nej asi hodinu, kým ma príjmu na chirurgiu. Vo vnútri pár minút, pár slov, a pošlú ma na RTG. Netrvá to dlho, a pracovíčka ma volá dnu. Chladné prostredie, neprívedtivá pani. Dotyk nahého tela so studeným lehátkom bez vymeniteľnej podložky je nepríjemný. Podchvíľou niekto v bielom plášti len tak vojde, prehodí pár viet a výchádza. Dvere medzitým zostávajú otvorené a moje polonahé telo stále pohodené na stole.

Na ďalšom vyšetrení je sestrička mimoriadne milá a rýchla a naobed opúšťam tento bezútešný interiér, kde niektorí zamestnanci evidentne podliehajú náladám, ktoré tieto priestory evokujú. No tam dosť takých pracovníkov, ktorí svojou snahou a príjemným prístupom kompenzujú nedostatky vo vzhľade a snáď aj technickom vybavení, aj napriek nízkym príjmom, ktoré ich určite k hrdinským výkonom motivovať nedokážu.

Dnešná návšteva v zvolenskej nemocnici aj so všetkými potrebnými vyšetreniami stála 1,27 eur vrátane občerstvenia v nemocničnom bufete, a strávila som pol dňa života, kým zaznel verdikt lekárov, že s mojou chrbicou je všetko v poriadku. Veľa času? Nekvalitné služby? Nekvalifikovaní pracovníci?

A čo chceme, Slováci? Kvalitné služby za „kvalitné prachy“, alebo služby, ktoré pokrivkávajú, tak, ako naše peňaženky? Buďme totiž k sebe úprimní – dnes už aj na Slovensku máme niekoľko súkromných kliník, ktoré sú skutočne na úrovni, a ten, kto si to môže dovotiť, si to aj dovolí. Kto nie, čaká na tvrdej stoličke v zatuchnutej čakárni. Ale dočká sa. Dodatočné hodnotenie kvality nechám na čitateľa.

Nezastávam sa nášho zdravotníctva, ktoré má v sebe diery ako ementál po nájazde stáda potkanov. To určite nie. Nechcem ani tvrdiť, že je to u nás skvelé, a že si máme dávať klapky na oči. Naše zdravotníctvo sa určite veľmi nevymyká z takzvaného „domáceho“ štandardu, s ktorým sa stotožnilo či už školstvo, ako aj súdnictvo alebo úradnícky aparát. Zlatý dobrý socík nás totiž niečomu naučil. Že všetko má fungovať, a má to fungovať zadarmo. A v rámci možností aj naoko dobre. Dnes totiž diktát kapitalizmu v postsocialistickom prostredí hovorí, že ak máte známosti, alebo dostatok finančných prostriedkov (a najlepšie oboje), tak to naozaj funguje, a naozaj dobre aj pre Vás. Keď sa takéto hlboko zakorenené zvyklosti a praktiky (všetci vieme, o čom hovorím), prenášajú do dnešnej „sťaby“ kapitalistickej spoločnosti, ktorá už vyše „dvadsať rokov po“ bez úvahy o komplexnejšej zmene systému vytiahla spoza pomyselnej Železnej opony všetko, čo sa jej hodilo, a bez rozmyslu zahodila všetko dobré, čo tu socialisti nechali, vzniká to, čo tu doma teraz v praxi máme. Neplačme, ale občas, keď nadávame na sestričku, ktorá sa v preťaženom systéme takmer zadarmo snaží vybaviť čo najviac pacientov, radšej zauvažujme, či sme urobili niečo pre to, aby to bolo u nás inak. Čo očakávame, a na čo máme. Každý jeden z nás, čo kedy v tej čakárni sedel, alebo sedieť bude.

desiateho decembra dvetisícdesať, čakáreň zvolenskej polikliniky

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?