Tam, kde končí Schengen

Autor: Veronika Střelcová | 7.11.2012 o 0:05 | (upravené 8.11.2012 o 13:07) Karma článku: 10,34 | Prečítané:  1125x

Tam, kde končí Schengen začína sa Ukrajina. Po niekoľkých dňoch v Moldavsku ju vlakom križujeme späť smerom na západ. Pred Čopom trošku vzrastá naša nervozita. Prestupujeme na vlak na Slovensko, do Čiernej nad Tisou. Je to len pár kilometrov, ale cesta trvá takmer hodinu. Sme tam samé dve, jediné cestovateľky v tomto luxusnom cezhraničnom vagóne. A slovenská colná polícia si nás vychutná.

„To musia takto riešiť svojich?“ pýta sa Eva po vybalení kufra s detailným pohľadom na dovážaný tovar – dve pivá a dve 0,25ky ultra-lacnej ukrajinskej whisky. Musia. Napriek tomu, že už sme strávili hodnú chvíľu na colnej kontrole, ešte predtým, v Čope. Vystúpiť z vlaku, prejsť veľkou tichou miestnosťou, skúmavý pohľad ukrajinského colníka nad každou popísanou stránkou v pase. Ruky sa zastavia a prestanú listovať nad americkými vízami. Ešte jeden skúmavý pohľad, tvárim sa, že ho nevidím, že som myšlienkami niekde úplne inde. „Ako bolo v Indii?“ „Dobre.“ toto ho zaujalo očividne pozitívnejšie. „A toto je čo?“ „Brufen“ „Na čo Vám to je? Máte ešte iné lieky? Ukážte.“ Viete, že sú povolené iba dve krabičky cigariet na hlavu? A že syr či klobásu je lepšie zjesť pred hranicou? Prechádzame. Človek by počul v tejto veľkej, studenej miestnosti cinknúť špendlík. Až po tejto procedúre sme nastúpili na spomínaný vlak, ktorý nás doviezol do Čiernej nad Tisou. Konečne doma. Alebo nie?

Nemať za sebou spomínané prehliadky, človek by si ani nevšimol, že prešiel hranicu. Že je už v krajine Európskej únie, že je v meste toho istého štátu ako Bratislava, Žilina či Nitra, alebo mnohé z iných miest. „Centrum? Aké centrum?“ pobavene a zároveň prekvapene na nás vyvaľuje oči domáci pri staničnej krčme, „Bývam tu už osem rokov, a o žiadnom centre neviem. Na naše zmätené, zúfalé pohľady dáva predsa len pokus vyslať nás niekam,“keď pôjdete tadeto rovno, je tam Orange. To by mohlo byť centrum. A potom banka. Aj tomu hovoria centrum. A mestský úrad. No a keď pôjdete tam, tam je geto. To je centrum. To myslíte?“ Mno, pradvu povediac, nevieme, čo myslíme, chceli sme si len niečo zajesť. Ideme sa teda pokúsiť, pretože okolo stanice kde nič, tu nič. Predsa sa tam ešte ale zastavíme, v snahe nechať si niekde našu batožinu. Z okienka sa na nás usmieva sprievodca, a hovorí, aby sme si to dali k nemu, že aj tak pôjdeme spoločným vlakom šesť päť. O dve hodiny. Iná možnosť nie je, ani skôr, ani neskôr. To sa nám podarilo vyzistiť už na autobusovej stanici. Najbližší autobus do Košíc ide až ráno. „A neberte si so sebou pre istotu veľa peňazí, ja radšej odtiaľto ani nevychádzam,“dáva nám sprievodca rady na prežitie.

Je pol piatej, zmenil sa čas, stmieva sa. Prechádzame alejou rovno oproti stanici, míňame niekoľko skupiniek mladých, čo  posedávajú v parku, a hneď vidíme Orange, banku aj malinkú reštiku. Ešte blúdime chvíľu uličkami, ale inej tam niet. Sadáme si dnu, a vnímame zmesku jazykov. Počúvam miestne konverzácie. Maďarčina, slovenčina, rómčina.. „Ale by sa roztrhlo vrece s tehotnými ženami v osade...“ započujem útržok jedného z rozhovorov. Naše jedlo je na stole. Navarené je dobre, lacno aj rýchlo, aj Šariš čapujú. Nadväzujem rozhovor s miestnym chlapčiskom. Je pri stole sám, žuje suchý rožok. „Hovoríš po maďarsky?“ „Igen.“ Aj po slovensky. Trošku ťažšie síce, ale odpovedá. Je hanblivý, vychádza von a postáva pred dverami. Má sotva desať. Keď sme na odchode, dávam mu musli tyčinku. Okúňa sa, ale vezme si. A potom nás nasleduje celou cestou na stanicu. Asi s 20 metrovým odstupom, stráca sa v tieni starých líp, ako kráčame alejou. Keď si kúpime lístky, nasleduje nás na nástupište a pozoruje, ako si berieme batožinu. „Náš“ sprievodca sa díva podozrievavo. „Máš lístok?“ pýtam sa chlapčiska. „Néém.“ „A kam ideš?“ „Biel,“ znie odpoveď. Dávame mu 50 centov. „Bež a vráť sa, čakáme ťa tu,“ kričím naňho, stojac v strede nástupišťa. Malý šprintuje naspäť, v ruke lístok, druhá päsť zaťatá. Na sekundu zaváha. Zdvihne zrak. A potom nastrčí dlaň s výdavkom. 28 centov. „To si nechaj.“ Nastupujeme s ním do vlaku. „Sem si sadni,“ ukazujem mu vedľa seba. „Kde máš mamu?“ „Doma.“ „A čo si robil v Čiernej na Tisou?“ pokračujem vo výsluchu. „Škola,“ dáva mi jednoslovné odpovede. „Veď je sobota.“ Mykne plecom. Vyratúva na prstoch súrodencov. Na otázku, ako prišiel do Čiernej odpovedá po rómsky. "Pešo." Má dlhočizné čierne mihalnice. Výrazné črty a husté čierne vlasy. Keby nebol róm, mohol by byť považovaný za exotického južana. Niekde v Severnej Amerike by sa o neho baby za pár rokov bili. Už teraz hovorí troma jazykmi. Ale na naše pomery, nie tými správnymi. Niekedy ide do školy, a niekedy nie. Z domu ale ráno odíde  každý deň, je tam pritesno. Neprávna farba pleti. Nesprávny jazyk. Čo ešte? Zle sa narodil? Evička mi rozpráva zážitok, keď s divadlom robili inscenáciu v rómskej osade. Na začiatok dali mladým rómom/kam úlohu, aby si každý sám v sebe premyslel najlepší a najhorší zážitok v živote. Keď prehovoril asi šestnásť ročný chlapec, ktorý hovorí:“Najhorší zážitok prežívam každý deň, keď nastúpim ráno do MHD, a celý autobus si chytá peňaženky a kabelky. Niekedy keď si na to spomeniem, radšej ani nejdem do školy.“ Stojíme v Biely. Chlapčisko sa na nás ešte v letku obzrie ako vychádza z vlaku, a rýchlo kráča do tmy..dívam sa na Evu..chcem si ho vziať domov. Ale on je doma tu, v tejto čiernej tme.

Čierna nad Tisou pôsobí dojmom čiernej diery, to je teda pravda. Keby sa širokorozchodná železnica nezúžila, človek by ani nepostrehol, že prešiel z Ukrajiny na Slovensko. Keď si vygooglite Bratislavu, práve na opačnom konci Slovenska bude Čierna nad Tisou. Delí ich 500 kilometrov a priepastný rozdiel. Dlhá cesta do Schengenu je z niektorých miest dlhšia. Miesto, kde sa narodíme predurčuje náš osud, stavia na štartovaciu plochu života, ale niekedy, aj keď budete bežať najviac ako vládzete, keď dobehnete tam, kde iný vtedy len vychádzali, oni už budú dávno preč..a Vy stále len niekde v Čierenej nad Tisou.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?