Nový článok

Autor: Veronika Střelcová | 25.11.2012 o 12:44 | (upravené 25.11.2012 o 15:52) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  216x

Kráčam úzkou cestičkou údolím. Známe kamenné domky sa vzďaľujú, míňam polia zlatisého jačmeňa a zeleného hrášku. Mnohé z nich sú holé. Jačmeň je starostlivo naukladaný do snopov a hrášok sa týči v hromadách na rovných strechách, aby v zime, spolu s naukladaným jačím trusom, predstavoval izoláciu domov pred snehom a zimou. Neskutočný pokoj sa tiahne dedinkami v údolí pozdĺž rieky Zanskar, ako ním odchádzam zo zabudnutia a nechávam za sebou dedinku, v ktorej som strávila niekoľko mesiacov. Alebo je to dochod do zabudnutia?

po zbere jačmeňapo zbere jačmeňaautorka

 

Združenie BlueLand som oslovila, pretože som zistila, že v Padume, „hlavnom meste Zanskaru“ usporiadali snowboardový camp. Chcela som sa podieľať na ďalšom ročníku. Keď som sa ale pár mesiacov po našich prvých vymenených mailoch stretla s Gábinou Lágnerovou osobne v Prahe, zistila som, že jej prioritou v tomto období je dostavba základnej školy v dedninke Kargyak v údolí Zanskar, niekoľko dní cesty pešo od Padumu. A že každá dobrovolnícka ruka je vítaná. Takže nie zima ale leto v Ladahku? Prečo nie!

A na konci údolia, tesne pod horským prechodom Shingo-La v 5095 m nm., leží dedinka s rovnakým menom, ako rieka, ktorá cez ňu preteká a ďalej sa vliava do rieky Zanskar: dedinka Kargyak. Má asi 100 obyvateľov a školu, kde chodia deti aj z okolia. Tam som strávila niekoľko mesiacov prácou, hrami s deťmi a vyučovaním angličtiny. Pomáhala som stavať druhú budovu energeticky nezávislej školy, aby všetky kargyacké deti mali svoju triedu, a mohli sa vzdelávať. Materiál na ňu sme museli priviezť po rozbitej a náročnej ceste z Manali v Himachal Pradeshi na jeepoch, zdolávajúc povestný prechod Rhotang pass, kde osuvy pôdy narúšajú stabilitu cesty. Je to jediné spojenie Lehu, kadiaľ denne ťažké nákladné autá vozia . Na poslednom úseku za dedinou Darcha, kde končila cesta, sme ich naložili na kone. Vrátane veľkých sklených tabúľ, ktoré mali byť posledným článkom školy. Hoci koňom dali zabrať, doviezli sme ich celé. Niekoľko dní sme kráčali v sychravom počasí, kým sme sa cez zasneženú Shinko-lu neprehupli do údolia Zanskar. Po prekonaní horského prechodu nás v 4200 m nm. privítala prázdna dedinka. Domáci sa už tretí deň zdržiavali v susednom Tangso, kde sa oslavovala svatba. No o to srdečnejšie bolo privítanie po pár dňoch. Zanskarania nízkeho vzrastu, jasné dni zubatého slniečka, tvrdá práca a drsné hory. Veselé a zvedavé deti, sneženie uprostred augusta a následne vytopená dedinka. Neskutočne hviezdnatá obloha, výšková choroba a žalúdočné problémy. Lenivé a tvrdohlavé osly, ktoré nosili materiál na stavbu školy, vždy usmiaty dedinčania a dlhá cesta domov. Tieto spomienky vo mne zanechal Zanskar, raj, odrezaný od civilizácie hrebeňom Himalájí a pohorím Zanskar v Ladakhu.

Ladakh, oblasť medzi horským hrebeňom Kunlun na severe a veľkými Himalájami na juhu, dlho nedotknutý. Leží na severe Indie a je súšasťou štátu Jammu a Kašmír. Na východe hraničí s Tibetom, na juhu s indickým štátom Himachal Pradesh a na západePakistanom. Ladakh bol stáročia uzavretý pred svetom, no indická vláda sa rozhodla ho od roku 1947 sprístupniť turistom, ktorí tu hľadajú pokoj a neznámo. No je to práve rozširujúci sa turizmus, ekonomický rozvoj Indie a globalizačné trendy, ktoré prinášajú nezvratné zmeny do týchto odľahlých a dlho neporušených oblastí. V rámci rozvoja regiónu vláda buduje cesty, aby nimi sprístupnila aj najodľahlejšie dedinky, akou je aj Kargyak. Bez ohľadu na to, že vo svojej nadmorskej výške a trvalej snehovej pokrývky od októbra až do mája, bude aj po dokončení cesty dedina prístupná sotva pár mesiacov v roku. Ako cesta postupuje údolím, putovanie nahrádzajú džípy. Pestovanie jačmeňa a plodín, ako aj tradičný chov jakov či oviec začína strácať zmysel. Dedinky, do ktorých už cesta dorazila sú zaprášené a ich obyvatelia nedočkavo vyzerajú turistov, vyskakujúcich z motorových vozidiel. Globalizácia sa šíri rýchlejšie ako sú jej účastníci schopní sa na ňu adaptovať.

Učíme deti angličtinu v snahe pomôcť im a pripraviť  ich na zmeny a na život v súčasnom svete, aby ich rodičia v rannom veku nemuseli posielať za vzdelaním do vzdialených miest. V ilúzii o ľahšom živote mimo rodnej dediny, nechávajúc svojich najbližších v zovretí hôr, kameňa a snehu, čakajúc na cestu, ktorej výstavba o pár rokov dorazí aj do Kargyaku. Možno za tri roky, možno za sedem bude viesť až pred ich dom. Kam po nej budú kráčať? Ako budú ľudia, žijúci v tejto oblasti tradičným a nenarušeným spôsobom života, schopní čeliť civilizácii, a hlavne jej náhlemu, nekontrolovateľnému nástupu?

Dostupné vzdelanie im uľahčí prispôsobiť sa zmenám rýchlejšie. Možnosť naučiť sa jazyk im dá príležitosť urobiť z ich nevýhody a vzdialenosti od toho, čo nazývame civilizácia, pozitívum a dá im možnosť komunikovať s cudzincami, ktorí prichádzajú na tieto odĺahlé miesta. Umožní im, aby sami benefitovali z turizmu, plynúceho do ich regiónu, a nie sa stali jeho obeťou. Denne niekoľko turistov a turistiek prechádzalo dedinou, niesli si batohy sami, alebo išli v sprievode koní a koňákov, a vystupovali k nám, pozrieť sa na školu, ktorá sa týči nad dedinkou, kde sa deti učia. Nocovali pri dedine, alebo priamo u domácich, chceli si kúpiť jedlo, ale s výnimkou koňákov málokto v dedine hovorí po anglicky. Ich jazykom je ladačtina, s tibetským písmom bodyk, je tibetštine veľmi podobná. Deti sa ju učia v škole. Tak isto ako hindštinu a angličtinu, ktoré sú povinné v každom indickom štáte, tak, ako jazyk daného štátu. V Ladahku je to teda okrem ladačtiny aj urdština, ktorou hovorí moslimská časť Jammu a Kašmír. Štyri jazyky, štyri abecedy naraz. Deti sa učia rýchlo. Prítomnosť dobrovoľníkov v škole im pomáha. Počas poobedného detského klubu a hier tiež komunikujeme v angličtine. Deti potom často pomôžu rodičom preložiť, čo je treba, trénujú si jazyk v praxi na turistoch. No situácia v ostatných dedinkách údolia nie je ani zďaleka taká ideálna. Ako prechádzam údolím, vidím niekoľko škôl. Zväčša sú štátne. Chladné, betónové budovy nefungujú. Je tam zima. Školu v Kargyaku vyhrieva slniečko. Postavili sme tam špeciálne trombeho steny, ktoré akumulujú teplo. To sa drží vo vnútri vďaka dvojiému bvodnémú múru so vzduchovou medzerou medzi hrubým múrom z kameňa a druhým z nepálenej tehly. Druhý dôvod, prečo školy v údolí nefungujú je, že štátnni učitelia sa tam nechcú zdržiavať. Odchádzajú do mesta, často prídu len v čase štátnej kontroly. Tak prišiel štátny učiteľ aj do školy v Kargyaku. No tá má našťastie ešte tibetského učiteľa bodyku, ktorý je v dedinke stále, miestnu učiteľku a dobrovoľníkov. Angličtinu sa deti neučia memorovaním, ako v školách v meste, ale neustálou konverzáciou, čo im značne pomáha prekonať bariéry v komunikácii s cudzincami. Tých sem čoraz viac láka rozmanitá príroda a krásna, drsná krajina, mnohé výškové prechody, nádherné vrcholy, ľudoprázdne skalné púšte a široké údolia, ktorými sa, zarezané do skaly na úpätiach obrovských hôr vinú chodníčky. Na nich občas stretnete pocestného či celú karavánu s koňmi a tovarom. Pocestní Vás zdravia otázkou: „Karu skyod-at?“– Kam kráčaš, kam ideš? V dialekte obyvateľov údolia Zanskar sa však používa krátke „Karu chukches?“ (Karu čeče?) Charakterizuje Zanskaranov, ktorí putujú údolím pešo odkedy pôvodní obyvatelia, prichádzajúci z Tibetskej náhornej plošiny v 5. a 6. storočí, osídlili údolie rieky Indus. Tak som putovala i ja niekoľko dní, so svojim batohom, opúšťajúc Kargyak dlhou cestou do Padumu, keď jačmeň aj hrášok zmizol z polí, a bol už prichystaný v zásobách na zimu, aby živil celé rodiny. A okoloidúci ma míňali a pýtali sa „Kam ideš?“ „Domov“ chcela som odpovedať. Ale slová sa mi zasekli v hrdle, a domov zostal za mnou, u Nawanga, u Lamo, a u jej ama,* tak, ako kúsok zo mňa, a kúsok odchádzal so mnou domov na Slovensko.

*ama – mama v Ladačtine

Článok uverejnený na www.blueland.cz, leto 2011

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?