Ako prichádzam, už hrajú. Počuť ich cez okná starej radnice až na námestie. Sadám si do stredu poloprázdnej sály. Vo Zvolene je o záujem o kultúru a umenie okrem mestského divadla, a jedného diskofilného klubu poslabší. Našťastie projekty ako Culturebox a pár miestnych kaviarní či čajovní vytrvávajú vo svojich snahách prelomiť ľady. Dobre robia, a snáď nie nadarmo. Ale zatiaľ väčšinou zadarmo.
Sála radnice mi príde ako úžasný priestor. Vnáram sa do zvuku elektrickej gitary a kláves v súznení na pódiu. Nasleduje skvelý výstup bubenníka. A keď ešte pred záverom známy hlas predstavuje interpretov, vrátane seba, vynorí sa mi moment práve zo zvolenského námestia, ako som Marcelovi pred x rokmi podala do rúk veľké perníkové srdce, a on mi za to strelil facku. A mňa zaskočilo, že to bolo tak naozaj. A potom sme chceli natáčať človeka z ulice, sediaceho na dlažbe pred Priorom. Vynadal nám a odohnal nás preč. Hovoril si kapitán. Naposledy som ho videla v Bratislave. O Zvolene nechcel ani počuť. Že vraj pôjde žobrať do Švajčiarska, lebo tam sa dá prežiť. Ibaže mu ukradli doklady, keď spal v noci na lavičke. Tak teda docestoval.
No skrátka, už si nepamätám, ako sme sa s Marcelom zoznámili. Asi pred desiatimi rokmi to bolo. Ale pamätám si, ako mi v rámci jedného z rozhovorov v Štúrovom parku hovoril, ako veľmi chce hrať, a robiť hudbu. A hlavne nechce byť zubárom. Bol vtedy na banskobystrickej Akadémii umení. A potom v Prahe. Prišiel na Staroměstské náměstí na kolobežke a vzal nás do nejakej divadelnej krčmy v podzemí. Mali tam lacné pivo a Marcel hral na klavír. A hoci vôbec nebol čas raňajok, dali sme si smažený vejce, lebo iba na to nám vyšli prachy. A potom si Marcel šiel po svojom, a moji kámoši so mnou tiež. Naše leto skončilo, a Marcel zostal v Prahe. A už prešlo pár rokov, kým minule, na FM-ku, nepočujem výbornú hudbičku a známy hlas. Moderátor predstavil Marcela Véna. Že je v Bratislave, prezradili mi osobné informácie na sociálnej sieti. A všetko nasvedčuje tomu, že robí, čo ho baví, a čo vždy chcel a je v tom úspešný.
Vždy bol taký milý. A hanblivý. Aspon mne sa tak zdalo. Aj keď mi dal facku uprostred námestia, lebo to potreboval natočiť na nejaký projekt. Aj pred týždňom v piatok mi prišiel taký istý. Na tričku I <3 NY, v jemne lilavých mrkváčoch stojí na pódiu s ťažkou, bordovou oponou, hrá, a žmúri proti slnku a malému publiku. A tak sme sa hneď aj s dohodli, že príde zahrať opäť do svojho rodného mesta. V posledný augustový podvečer do kaviarne Džezva, keď budeme my s Elou Klementovou otvárať na námestíčku pred kaviarňou výstavu fotografií z našich dobrovoľníckych ciest, a pohovoríme pri tej príležitosti aj o Indii, či o dobrovoľníctve ako takom. Lebo kultúru a umenie potrebujeme aj tu, doma, ako aj šikovných dobrovoľníkov. Inak nás pohltí „meinstrím plechových šopingov a lacných diskošiek.“ A to by bola škoda, však?